emamihalikova

Občas sa stáva, že nemôžeme veriť ani ľuďom, na ktorých nám záleží. Milovala som svojho priateľ a on ma napriek tomu veľmi sklamal.

 V čase keď som spoznala Daniela, som bola študentkou 5. ročníka na vysokej škole. Na začiatku nášho vzťahu mi imponovalo, že sa o mňa staral, a že mi neustále chcel byť nablízku. Spoznali sme sa v lete v luxusnej reštaurácii na terase, kde som pracovala ako čašníčka,  neďaleko Bratislavy.  Leto s ním bolo dokonalé. Nikdy predtým som  nezažila pocit človeka, ktorý vás skutočne miluje a nosí na rukách. Kupoval mi darčeky, kvety, sladkosti, večer sme sa chodili na prechádzky  a romantické večere.  

S priateľom sme si skvele rozumeli aj po intímnej stránke, nebolo pochýb, že začneme čoskoro spolu bývať. Daniel bol nesmierne šarmantný a skúsený. Spočiatku som sa obávala aj takmer desaťročného vekového rozdielu a odlišných citových i intímnych potrieb nás oboch. Moje obavy však neboli opodstatnené. Vyhovovali sme si vo všetkých oblastiach, ktoré môžu muža a ženu spájať. Mali sme spoločné záujmy, priateľov, jeho veľkú skvelú rodinu. Rozhodli sme sa teda vyskúšať spolu bývať. Ešte predtým sa ukázalo napriek všetkým pozitívnym indíciám , že by to nebol býval najlepší nápad.

Ako náhle mi však začal po lete semester na škole, náš vzťah sa stal neznesiteľným. Po prvej vážnej hádke sa náš vzťah začal meniť na peklo a ja som spozornela. V čase, keď som mala skúškové obdobie, nemohla som sa mu dostatočne venovať. Bolo to peklo, pretože som študovala a nevládala som byť fyzicky prítomná aj v škole, zvládať skúšky a byť zároveň do večera každý deň so svojím priateľom. Keď som mu neodpísala pol hodinu na esemesku, napísal mi, že vyskočí z okna, keď mu nedám hneď o sebe vedieť. Moje ja pri ňom bledlo a ja som nevedela ako mu naznačiť, že nemôžem pokračovať v láske, ktorá ma neustále zväzovala a kontrolovala.

Kontrolky blikali, no ja som bola príliš zamilovaná, aby som toto „choré dieťa“ opustila zo dňa na deň. Keď som bola v škole, neustále ma bombardoval esemeskami a neustále si vyžadoval, aby som mu minimálne trikrát denne vravela ako ho veľmi milujem. Potreboval si byť nekonečne istý mojou láskou, ktorá sa zmenila na otroctvo. Vždy som mala problém zamilovať sa. Keď som stretla Daniela, mala som pocit, že sa vznášam. Ale moje pocity netrvali dlho. Chorobná žiarlivosť sa začala  pravdepodobne prejavovať ako dôsledok toho, že mu pred niekoľkými rokmi zomrel otec a on sa dodnes nedokázal vyrovnať so stratou.  Nesmierne  sa na mňa naviazal. Trávili sme spolu takmer všetok voľný čas vrátane víkendov. Nemala som čas na svoje záľuby, ani kamarátky. Toto obdobie ale nemohlo trvať donekonečna.

 Krátko po našej vážnej hádke sme si dali pauzu. Asi o týždeň sa mi začali ozývať neznáme čísla a tiež som mala čudný pocit, že ma niekto na ulici naozaj sleduje. Bola som zúfalá, nevedela som, čo sa deje. Daniel začal byť vážny a ja som vedela, že je zle.  Začal sa správať čudne. Bol nervózny a divne sa usmieval. Myslela som na to najhoršie, ale mýlila som sa. Ubezpečoval ma, že drogy v tom určite nie sú. Počas pauzy sme sa občas stretli, ale každý z nás vedel, že sa pravdepodobne k sebe už nevrátime.

Až jedného dňa si ma môj priateľ počkal, a poprosil na kolenách s kyticou ruží o odpustenie, Nemohla som odolať, pretože som ho stále svojím spôsobom ľúbila.  Presvedčil ma, aby som s ním išla na kávu do našej obľúbenej cukrárne a náš vzťah sa začal týmto gestom vracať  do starých koľají. Zrazu som mala pocit, že je všetko v poriadku, pretože Daniel ma prestal prenasledovať na každom kroku, bol milý, úctivý a stretávali sme sa len vtedy, keď nám to obom časovo vyhovovalo.

 V deň jeho 28. narodenín som ho chcela prekvapiť spoločne strávenou večerou pri sviečkach na jeho balkóne, pretože to mal veľmi rád. Dohodla som sa s jeho rodičmi, prenechali nám na oslavu celý dom. Upiekla som mu obľúbený koláč, zobrala fľašu vína a samozrejme darček k jeho výročiu. Do konca svojho života však nezabudnem na pohľad, ktorý sa mi naskytol, keď som otvorila dvere jeho izby. Bol nahý a niečo si vravel popod nos, držal si prirodzenie a popritom pozeral do špeciálneho ďalekohľadu. Myslela som si, že som sa ocitla v zlom sne. Keď ma zbadal nepríčetne sa zasmial a vravel : „ Miláčik ja ti to vysvetlím, veď vieš, oni predsa chceli, aby som ich špehoval“. Nechápala som v konkrétnej chvíli, koho sleduje, ani čo robí, no bola som zhrozená. Nebolo to normálne. V skutočnosti som asi toho človeka nikdy poriadne nespoznala. Bola to zrejme nebezpečná úchylka, niečo čím si pravdepodobne vynahradzoval našu absenciu intímností v neposlednom rade počas našej pauzy. Možno som mala v tej chvíli ujsť a na všetko zabudnúť. No nedokázala som to. Ostala som tam a prezrela si dopodrobna všetky ohavnosti. Chcela som vedieť, čo núti človeka vykonávať takéto veci. V tej chvíli som ale na pochopenie nebola pripravená. Našla som fotky nič netušiacich ľudí, videá, pomôcky na sledovanie obetí a iné rôzne veci. V tom okamihu mi len ťažko dochádzalo, že človek, ktorého som napriek všetkému milovala, sa za čas, ktorý som ja venovala škole a počas nášho odlúčenia začal zmenil na zviera, ktoré tvrdo driemalo v jeho vnútri, a po čase sa prejavilo takýmto nelichotivým spôsobom. Vzápätí sme sa o všetkom pohádali.

Počas našej hádky ma hodil ma surovo na gauč a zlomil mi rebro. Nezvládol, že som sa páčila aj iným mužov, hoci som s nimi nikdy priamo neflirtovala ani ho nepodviedla. Keďže som dosť útla, spôsobil mi zdravotné problémy, z ktorých som sa liečila až tri mesiace. Prezradil mi, že ma dal sledovať za peniaze a ja som na základe tejto skúsenosti definitívne stratila akúkoľvek náklonnosť k mužskému pohlaviu.  Ružové okuliare mi spadli, keď ma niekto, ku komu som mala najväčšiu dôveru napriek všetkým pochybnostiam, začal špicľovať a aj ďalších, nič netušiacich ľudí. Daniel ma miloval, ale nevedel odhadnúť, kde sa hranica normálnej žiarlivosti končí, a ja som tak spoznala medzi mužmi svojho života aj typ chorobného žiarlivca. Človeka, ktorý ma chcel presvedčiť, že s ním musím tráviť každú voľnú minútu svojho života.  Každý človek potrebuje osobnú slobodu, na ktorú som ja bohužiaľ nemala nárok. Jediným šťastím bolo, že v období, keď sme sa rozchádzali som spoznala svojho nastávajúceho priateľa- spolužiaka z vyššieho ročníka, ktorý bol jeho pravým opakom. Dnes sme už šťastní manželia. Daniel krátko na to ešte veľakrát oľutoval svoje chorobné správanie a ospravedlnil sa. Ja som však o zlatú klietku, chorobné prejavy a žiarlivostné scény nemala záujem.  Keby som si nezmenila číslo, vypisoval by mi určite  dodnes.

Život je už raz taký, pripravuje nemalé prekvapenia najmä vtedy, keď to absolútne nečakáme. Duševné poruchy, žiarlivosť, depresie, alkoholizmus, úchylky podobné voyerizmu alebo iné problémy sa môžu prejaviť kedykoľvek. Niekedy stačí málo a krehká ľudská duša sa pod nátlakom nepriaznivých životných zmien môže ľahko zmeniť či zlomiť. Teraz to už viem, a napriek tomu, že nie sme spolu, vďaka nemu som sa stala vnímavejšou a o to nedôverčivejšou k ľuďom, ktorí sú navonok dokonalí, no vo vnútri duše ukrývajú nemalé tajomstvá…