emamihalikova

Láska a iné závislosti

Skutočný príbeh o tom, že alkoholizmus neničí iba závislého, ale predovšetkým ľudí čo sa mu snažia pomôcť a nachádzajú sa v tesnej blízkosti.

Čoraz viac sme obklopení ľuďmi, o ktorých netušíme, že majú problém. Smejú sa tak isto ako my, dýchajú rovnaký vzduch a venujú sa rovnakým činnostiam ako bežní ľudia. Je takmer nemožné prísť na to, že sa liečia. A takisto nemožné je občas prísť na to, čo ich chorobu vyvolalo. Niektorí  užívajú antidepresíva, iní sa liečia alkoholom,  podaktorí to i kombinujú.

Kariéra, domácnosť, partnerské vzťahy, nesplnené sny a kríza. Množstvo rôznorodých povinností, túžba po perfekcionizme a permanentné súperenie doma i na pracovisku vedú u žien k zložitým psychickým stavom a silnej potrebe aspoň chvíľkového uvoľnenia. Posedenie s priateľkou, zákusok a čokoláda či upokojujúca tabletka však na to už nestačia, a tak stále viacej žien začína siahať za zatvorenými dverami svojho bytu po fľaši s alkoholom.

Alkohol je zbraň dvojsečná.

Stretla som sa v nedávnej dobe s niekoľkými prípadmi. Zrazu boli okolo mňa ľudia, ktorí boli sa pohybovali na tenkom ľade. Nikdy som si však nemyslela, že by aj moja najlepšia kamarátka mohla spadnúť do pasce závislosti. A predsa sa to nakoniec stalo a zmenilo to navždy život obom z nás.

Bol apríl roku 2013 a ja som sa ocitla v psychiatrickej liečebni – ako návšteva.  Kráčala som po tichej chodbe psychiatrickej kliniky v druhom najväčšom meste Slovenska.  Od stien sa odrážala ozvena mojich podpätkov.  “ Nech sa páči, návštevné hodiny sú do štvrtej”, povedala sestrička láskavý hlasom. Ostatní pacienti sú vonku v parku, budete mať dosť súkromia na rozhovor. “ Počkala som, kým jej kroky zaniknú v tichu a zaklopala som nesmelo. “ Ďalej!” ozval sa  zvnútra známy hlas, len akýsi tlmený a mdlý, nie zvonivý, jasný a plný života ako kedysi, keď sme prežívali najkrajšie roky života.

Bála som sa toho, čo uvidím. Vedela som však, že to musím zvladnúť. Veď Laura to musela prekonať niečo oveľa ťažšie, boj s vlastnou závislosťou, čo jej ničila život. Otvorila som dvere.

Škola života

S Laurou sme sa skámarátili na vysokej škole počas jednej zaujímavej prednášky, kde sme vôbec nedávali pozor, ale venovali sa novo zakúpeným knihám od obľúbeného spisovateľa. Vekovo sme boli na tom rozdielne, ja so študovala s podporou rodičou, Laura si  na svoje živobytie zarábala sama. Počas vysokej školy si prenajala malý penzión. Aby mohla penzión postupne splácať , zamestnala sa ako opatrovateľka v zahraničí, kde trávila niekoľko týždňov v roku. Vždy sa jej situáciu s penziónom podarilo dokonale uhrať, hoci to nebolo jednoduché a nik tomu nerozumel ako vedela vždy zaplatiť nemalý nájom, ktorý bolo treba začiatkom mesiaca uhradit.

O niekoľko mesiacov sme začali spolu s Laurou bývať v prenajatom byte, kúsok od školy. Bola mi rodinou, sestrou po akej som vždy túžila. Chcela som ju ochraňovať, prežívala som s ňou bolesť z rozchodov, zaujímala sa o jej šťastie a vymýšľala som, aby som jej ho zlepšila. Vzťah s mojou vlastnou rodinou tomu ani nesiahal po členky. Autoritatívni rodičia vedeli iba kázať a vždy bolo pre nich podstatná verejná mienka a slušnosť, no moje vlastné šťastie ich nikdy nezaujímalo. Kvôli Laure som bola ochotná v priebehu budúcich mesiacov vzájomného spolužitia okradnúť ich o niekoľko tisíc eur a využiť ich v budúcnosti na Laurinu záchranu. Ale o tom neskôr.

S Laurou sme chodili na výlety, zabávali sme sa a každý kto nás stretol, nepochyboval,  že sme sestry. Mali sme podobné záujmy, účesy, požičiavali sme si najnovšie módne kúsky. Nikto však nevedel, že náplňou jej skutočnej práce bolo čosi úplne iné. V zahraničí sa stala po neúspešnom pokuse s opatrovaním, luxusnou spoločníčkou. Zverila sa iba mne, najlepšej kamarátke, lebo cítila, že mi môže dôverovať. Bola som v obrovskom šoku a čo bolo najhoršie, pri každom návrate zo zahraničia domov som sledovala jej úpadok a vyhasnuté oči plné smútku a bolesti.

S postupom času sa z nej stávala sa z nej troska závislá na alkohole. Každý deň som sa vracala neskoro z prednášok domov a Laura  fľaše od vypitého alkoholu dokonale skrývala. Okrem toho si vybudovala si aj zvyk po večeroch tráviť v baroch. Najprv som tomu nepripisovala nejakú veľkú vážnosť vzhľadom na to, že v baroch vypila maximálne dva deci vína. Netušila som však , že pokiaľ som bola v škole, dokázala stiahnuť sedmičku vína a niekedy aj oveľa viac. Laura do toho spadla až po uši.  A ja som bola v tom čase naplno zamestnávaná mojou diplomovkou a novým priateľom, ktorý mi neskôr otvoril oči.

Pád do priepasti

 Postupne som si uvedomila, že sa niečo stalo. Z mojej najlepšej kamarátky sa stala troska závislá na alkohole. Na raňajky dávala za hrsť tabletiek na upokojenie a zapíjala ich červeným vínom, aby sa poobede mohla venovať mužom a zabezpečiť si peniaze na živobytie spôsobom, ktorý si sama vybrala . Túto praktiku prestala skrývať predo mnou a ja som sa hrozila, čo viac sa ešte stane.  Onedlho si skoncovala so zahraničím a svojich zákazníkov si začala vodiť aj domov. Bolo to pre ňu praktické, no ja som vedela, že takto žiť nechcem. Pár mesiacov takéhoto spôsobu života sa podpísalo aj na jej vzhľade, nehovoriac o tom, že Laurina osobnosť sa začala postupne rozpadať. Už necítila potrebu niečo meniť. Bola na dne.

„Čo ty o tom vieš Aďa, tebe pomáhajú rodičia, živia ťa, myslíš že život je úžasný a nikdy si nemusela preložiť ani slamku krížom!“, povedala zlostne v záchvatoch, ktoré mávala takmer každý deň jej záchvatov. Lenže moja milá, to sú ťažko zarobené prachy, ktoré som si musela doslova zaslúžiť! Ja som len chcela, aby sme sa mali lepšie, nič viac!“

Dopracovala sa k tabletám a alkoholu, všetko miešala, lebo nebola schopná pozrieť sa do zrkadla. Hanbila sa za svoju prácu, no inú vykonávať paradoxne nechcela. Bola v uzavretom kruhu, z ktorého sa jej nechcelo von. Začalo sa to nenápadne nešťastným detstvom, ktoré si odtrpela v prísnej výchove svojich rodičov, ktorí tiež nakoniec prepadli alkoholu. Neskôr sa nabaľovali problémy s mužmi. Samozrejme tabletky sa podpísali na prírastku jej hmotnosti a nie veľmi príjemnom vzhľade. Bola na dne a mňa ťahala tiež. Nevedela si nájsť inú prácu. Bola som len v tom čase študentka, ktorá jej pomáhala platiť nájomné. Netrvalo dlho a ja som sa cítila tiež čoraz horšie. Nevedela som jej pomôcť a ona bola čoraz opitejšia, agresívnejšia a keďže som si  ani ja nerozumela s rodičmi, väčšinu času som trávila napriek všetkému s ňou. Mala som v tom čase skvelého priateľa, no ona ma mňa žiarlila a snažila sa mi zničiť vzťah, pretože jej priateľ sa dozvedel o jej spôsobe života a alkoholizme. Čoskoro nato ju opustil . Boli to hrozné chvíle. Vravela mi: „ Si kamoška, musíš mi pomôcť, ak ma máš rada, začneš aj ty zarábať.“ Vezmem ťa do zahraničia a uvidíš školu života drahá! Teraz už nemáme čo stratiť. Najprv to bol pre mňa obrovský šok a sklamanie. Takto ma chcela nahovoriť, aby som jej finančne pomáhala, hoci moji rodičia platili nemalé nájomné v porovnaní s internátom.  O byt, ktorý sme mali som musela nakoniec bojovať, lebo Laura nezaplatila nájomne niekoľko mesiacov dozadu.  Keď som sa to dozvedela, bola som nešťastná, no vedela som, že musím konať. Zachránila som situáciu u majiteľa , tým najhorším spôsobom, ktorým sa človek môže obetovať pre kamošku. Strávila som s ním jedinú noc, a bola to priveľká cena, ktorú som mala zaplatiť svojou dôstojnosťou. Laura mala pravdu, po tejto skúsenosti som pochopila, že som siahla na veci, ktoré mali ostať doživotne neporušené.  Nestíhala som popri škole aj pracovať a ani som nechcela, keďže som mala problémy s obličkami a necítila som sa na to. Príklad jej života sa mi napriek všetkému stal osudným. Občas som však využila svoj šarm a mužov, čo prichádzali a odchádzali.  V tej situácii som sa pýtala sama seba, či ma zmenila ona, naša situácia alebo či som naozaj mala Lauru natoľko rada, že som bola ochotná podstúpiť také poníženie. Časom so však na to postupne zabudla, zvykla si na moju novú tvár, hoci v tom čase mi nebolo všetko jedno. Situácia s kamoškou sa však stále vyhrocovala. Stále na mňa kričala, za každú drobnosť sa urazila. Nespoznávala som ju. Alkohol ju doslova pripravil o rozum. Často ma obviňovala, že jej kradnem veci a aj peniaze a že neplatím za nájom. Jeden večer bola taká zúrivá, keď sa opila, že ma surovo udrela. V ten večer som preplakala a nezažmúrila oči ani na minútku.

Každé ráno, keď som sa vracala z prednášky, musela som jej kúpiť pivo na vyrovnanie hladiny alkoholu v krvi. Nestačilo, že som nosila domov peniaze a stala sa otrokom jej manipulácie. Čoraz viac pila a v noci nemohla spávať, preto brala tabletky na spanie. Zabúdala sa sprchovať a umývať si zuby. Nič ju nedokázalo prinútiť vstať z postele, lebo ešte aj fľašku s vínom mala pri posteli. Bolel ju každý nádych. Každý krok, pohľad  a myšlienka, preto ich zapíjala alkoholom, aby zabudla na veci, s ktorými sa v detstve ba ani teraz nedokázala vyrovnať. Prišla o svoj hypotékou zaťažený penzión aj o priateľa.  Bola v slepej uličke a hnusil sa jej vlastný odraz v zrkadle. Mala som ju napriek všetkému strašne rada a snažila som sa jej pomôcť niesť jej kríž, ale v konečnom dôsledku si mohla pomôcť iba ona sama. Nevládala som sa dívať ako si ničí život s alkoholom a nevhodnou prácou. Prišiel čas, keď prišla aj  o tých posledných mužov, ktorí jej platili za intímnu spoločnosť. Nikto nechcel spávať s alkoholičkou. Onedlho sme definitívne prišli aj navzdory mojej snahe o byt, ktorý však  nebol poslednou kvapkou. V tom čase som sa pri preventívnej prehliadke dozvedela, že noc s majiteľom bytu neostala bez následkov. Bola som tehotná. Čakala som dieťa s mužom, ktorého moja najlepšia kamoška nenávidela.  Bol to definitívne začiatok konca nášho kamarátstva. Aj tak som sa však nevzdávala. V tom čase som začala chodiť na kurz opatrovania a mala som vycestovať do zahraničia ako opatrovateľka, kým mi to druhý stav dovoľoval zarobiť si nejaké peniaze. V jedno studené februárové ráno som sa odhodlala razantne podstúpiť najťažší krok a porozprávať sa s Laurou.

„ Laura, takto to ďalej nejde!“ rázne som jej povedala , keď sa  polo triezva zháňala po rozliatej fľaši. Zaostrila na mňa mútny pohľad plný nenávisti. „ Ničíš seba aj mňa. Odchádzam. Ak sa nezačneš liečiť, už ma nikdy neuvidíš. Prepiješ sa na smrť a onedlho to nikoho nebude zaujímať. Je mi veľmi ľúto, toto je tvoja posledná šanca na nový život. Vytiahla som všetky úspory mojich rodičov a vybavila som ti liečenie ďaleko v inom meste.“ Mlčky sa na mňa dívala a snažila sa pochopiť význam mojich slov. Kým som za sebou zabuchla dvere, ešte som sa obzrela. Laura tam stála, dívala sa za mnou a po opuchnutých lícach jej tiekli slzy. Bola to pre mňa tvrdá skúška.

Trvalo veľa  času, kým sa rozhodla, ako naloží zo svojim životom. Ani požičané peniaze, strata našej dôvery, moja noc s majiteľom bytu ma nemrzeli natoľko, že by som pochybovala o našom priateľstve, hoci bolo choré a zmanipulované. Z môjho života však definitívne odišla vtedy, keď ušla z protialkoholického liečenia , ktoré som jej s vtedajším priateľom vybavila.  Namiesto toho odišla bez rozlúčky ďaleko do susednej krajiny,  kde momentálne začína svoj nový život. Bola to osoba, ktorú som mala najradšej na svete a nikdy by ma ani vo sne nenapadlo, že naše priateľstvo nezvládne túto ťažkú životnú skúšku. Veď mnohí ľudia to zvládnu aj keď je to bolestná skúška.

Bola mi sestrou, po akej so túžila, hoci mnoho vecí sme urobili nesprávne, aby sme podržali jedna druhú. Sklamali sme sa navzájom v mnohých veciach a tak sa naše cesty rozišli natoľko, že už sme viac nemohli ostať spolu. V tom čase som bola príliš mladá , aby som vedela pochopiť veci, ktoré sa naozaj stali. Dnes sa snažím, aby som si v živote utvárala vlastné názory aj za cenu chýb, ktorých sa dopustím.  Ak mi je súdené začať odznova, tak chcem žiť naplno. V minulosti za mňa rozhodovali iní. Moji rodičia, Laura i moji priatelia. Teraz hľadám rozhodnutia, ktoré by sa páčili predovšetkým mne. Našla som si novú prácu v novom meste a čoskoro sa so svojim dieťatkom sťahujem no nového bytu.

Ema Mihalikova