emamihalikova

Hľadala ju  v knihách, ale nenašla ju. Hľadala ju vo filme, ale nenašla ju. Hľadala  ju v reálnom život . Hľadala  ju v ľuďoch a našla len prázdne srdcia. Žiaden náznak. Ani len náhodou. Hľadala ten pocit, ktorý v nej ostal odvtedy sa s ním stretla prvýkrát. Bolo to čosi magické, čo v nás zostáva odvtedy, keď spravíme niečo, čoho sa bojíme. Čosi ako prvý krôčik, alebo prvá jazda na bicykli od uja za rohom s obitými kolenami ako nezrelá hruška. Presne tak sa občas cítila. Občas mala pocit, že všetko je len sen a ona sa o chvíľu zobudí,  a zistí že sa nič nestalo. Sen,  ktorý sa možno vráti a možno nie.

   Hľadala ho už len pre ten pocit, ktorý v nej zanechal. Bola to akási kliatba, či túžba zažiť niečo, čo sa netýka tejto galaxie. Žiadna červená knižnica, ani nič podobné. Len pocit, pre ktorý by bola ochotná zomrieť. Tu, a teraz, neexistuje nič včerajšie, ani zajtrajšie. Len Ona a On a celá galaxia bola práve ich vlastníctvom a nech sa stane čokoľvek, ich už nič nerozdelí. Nebol to sen, nebola to realita. Len  pocit…. Ukrytý v koreňoch vysokých drevín, divých mačiek a makových kvetov, zviazaný kytičkou duchu nesmrteľnosti dvoch milencov. Stále to bol iba pocit, že sú viac ako priatelia, ale menej, ako by si v skutočnosti priali. Dýchali svetlo nepoškvrnených hviezd a vôňu dažďa presiaknutého jazmínovými kríkmi. Vo vrecku držali gaštany a voňali kvety rozkvitnutej čerešne na sídlisku, kde bola iba jedna jediná. Tam kde neumierali pocity, ani pohľady, iba tiene boli zradné a ničili intimitu ich mileneckej zóny.  Pocit, že sa to už nikdy nezopakuje ju privádzal do šialenstva. Pocit ničomnosti a výnimočnosti jediného okamihu na svete. Pocit rozporuplnosti a hnevu z nemilosti krutého času, ktorý sa nedal zastaviť a neumožnil ránu predznamenať účel ich stretnutia. Pocit trpký, že čosi sa nedá zastaviť a že sa čoskoro skončí niečo, čo nemalo meno, zrodené v slnkom zaliaty deň.  Pocit. Že chcelo umrieť niečo bez mena pred tvárami dvoch bytostí z galaxie menom Zem. Svetlá kričali, Orion bol mŕtvy a noc zostarla. Už nebola mladá.  Ale stále tu bol on. Ten pocit ľahkosti a dotyku o ktorý ich okrádal spánok.

    Hľadali hviezdy, ktoré spadli na Zem, keď sa zrodila ich láska. V diaľke bolo 1500 milión svetiel , no ona videla iba jedno jediné. V očiach svojho milenca. Onedlho však zhasli. Našla v nich len čosi stvrdnuté a chladné ako mesačný lávový kameň. Hľadali tie kvapky dažďa, ktoré nespadli z neba kvôli nim, ale premenili sa na pokorné slzy. Hľadali zapadnuté slnko, ktoré vyšlo iba kvôli nim a hrialo ako spojenec všetkých milencov na Zemi. Hľadala ten pocit, pre ktorý, by bola ochotná zastaviť čas, vstať z popola a začať odznova.  Tie nevypovedané slová a myšlienky, ktoré už nikdy nič nevráti späť. A tiež ten pocit medzi sľubom a pýchou, ktorý sa v tej chvíli stratil v údolí premárnených šancí. Pocit blízky bláznovstvu a ešte bližší láske, v nepoškvrnenom snehu, ktorý padal z neba i v detských spomienkach, ktoré boli vzdialené ako najbližší kontinent, ku ktorému je cesta rovnako nezmyselná a večná a bolesť komplikujúca život. Hľadala ten pocit, keď nemožno už ani oprať spomienky, presne tak ako nemožno vzkriesiť k životu zvädnuté kvety.

      Hľadala ten pocit. Ktorý by nebol iba bolesťou duše… Zrazu ho mala a všetko sa jej zdalo také nezmyselné a nepotrebné ako zimné oblečenie v lete. Ako keď dosiahneme čosi, po čom sme dlho túžili, no v danom okamihu to už pre nás nemá význam… Ona verila svojim pocitom…Možno boli nezmyselné, ale boli iba jej….Stále to bol iba ….POCIT, že láska je to, čo ľuďom chýba…….