Na Slovensku pribúda pacientov s psychiatrickými poruchami. Okrem genetických vlôh sú za nárastom aj sociálne javy – napríklad rozširujúca sa nezamestnanosť. Odborníci bijú na poplach, tento jav sa ale netýka len takto postihnutých osôb, ale celej spoločnosti.
Čoraz viac sme obklopení ľuďmi, o ktorých netušíme, že majú problém. Smejú sa tak isto ako my, dýchajú rovnaký vzduch a vykonávajú tie isté potreby. Je takmer nemožné prísť na to, že sa liečia. A takisto nemožné je občas prísť na to, čo ich chorobu vyvolalo. To vedia len oni sami a možno ani oni. Nikdy však takýchto ľudí netreba odsudzovať. Ja som sa stretla v nedávnej dobe s niekoľkými prípadmi. Zrazu boli okolo mňa ľudia, ktorí boli na tabletkách. Niektorí užívali lieky potláčajúce úzkosť, iní antidepresíva. Niektorí ich kombinovali aj s alkoholom. Bolo to rôzne a vždy aj hrozné. Pod vplyvom ťažkých životných okolností som bola nútená ochutnať ružové tabletky spásy aj ja. Bol to zvláštny pocit, o ktorom sa nebojím hovoriť, ani písať. O čosi ťažšie bolo si od tabletiek odvyknúť a zaradiť sa do normálneho života.
Ocitáme sa v dobe, keď po hmotnej stránke nám nechýba takmer nič. Máme dostatok jedla, šaty, z kohútikov nám tečie studená i teplá voda, takmer všetci vlastníme aj autá. Máme aj strechu nad hlavou , chodíme aspoň raz do roka na dovolenky. Čosi horšie je to s duchovnou stránkou. Netúžime po obete a námahe, vykonávame iba to, čo naozaj musíme. Jasné, mnohí pracujú celý mesiac za mizerné výplaty, ale stále môže byť aj horšie. Človek sa odcudzil sám sebe, a to priamo svojím pričinením. Pribúdajú sociálne siete, parakomunikácia, ktorá nás vedie k strate prirodzených kontaktov človeka face to face. Človek ako by sa strácal. V atmosfére postmoderného realizmu nie je veľa obetí a život plynie veľmi plytko. Po hmotnej stránke sa máme lepšie ako väčšina ľudí na svete. Ale po duchovnej stránke je to dosť zmazané. „Počet úzkostných porúch a vyšetrení na úzkostné poruchy v ambulanciách odborných lekárov ako aj depresívnych porúch skutočne narastá,“ potvrdzuje predsedkyňa Psychiatrickej spoločnosti Slovenskej lekárskej spoločnosti Lívia Vavrušová. Problém potvrdzuje aj iná štatistika, kým v roku 2008 bolo do lekární dodaných 1 914 239 balení antidepresív, rok nato to už bolo 2 001 380 balení. V roku 2010 ich počet dosiahol číslo 2 038 649 a za minulý rok to bolo o vyše 50-tisíc balení viac.
Netušíme, čo je opravdivou súčasťou nás samých, pokiaľ neprežijeme hraničné situácie. Tam to vyjde na povrch, Všetko, čo je pod povrchom. Dostávame však aj druhé šance, len tých je strašne málo a musíme v pravej chvíli rozpoznať, ktorá je tá správna, aby sme sa zdvihli zo zeme. Nie je zlé padnúť hlboko, lebo o tom vyššie môžeme postúpiť. Dievčatá zo psychiatrickej liečebne by o tom vedeli rozprávať hodiny. Aké krehké je vnútro človeka. A ako náhle v priebehu pár hodín sa môže všetko prevrátiť naruby. Ja som sa v psychiatrickej liečebni ocitla iba ako návšteva. Liečila sa tu moja najlepšia kamarátka, ktorá trpela duševnou chorobou ako aj poruchami ako aj závislosťou od alkoholu. Ale ako sa k nej dopracovala? Kedysi pred niekoľkými rokmi si kúpila malý penzión, ktorý prevádzkovala. Nevládala ho však splácať, preto odišla do zahraničia pracovať ako pracovníčka v mäsopriemysle. Darilo sa jej, no nevedela sa zmieriť a vyrovnať s vecami, ktoré sa stali v minulosti. Neskôr, keď sa vrátila opäť na Slovensko, všetko sa v nej odohrávalo znovu a preto sa spustila akási lavína, ktorá sa už viac nedala zastaviť. Bola nešťastná. Nešťastné kamarátstvo dvoch krehkých žien na celý život, nešťastná láska so ženatým mužom, nešťastný osud svojich rodičov. Trojka tak na zabitie. Pojedla tabletky. Veľa tabletiek. Upokojujúce lieky, ktoré vedú až do neba. Alebo pekla? To vedia iba tí, na druhej strane. Ak má život nejaký presah a zmysel. Ale musíme sa snažiť najmä tu, nie niekde inde. Podať pomocnú ruku svojmu blížnemu v čase keď ju najviac potrebuje je asi to najdôležitejšie poslanie každého človeka. Ale nie vždy majú ľudia záujem. Niekedy sa však rozhodnú príliš neskoro…